Náš kolega, botanik a zanietený rastlinný ekofyziológ, doc. RNDr. Gejza Steinhübel, DrSc., bol aj naším priateľom a láskavým učiteľom v odkrývaní tajov prírodných vied. Jeho pracovné zanietenie, nadšenie pre botaniku a celkové pôsobenie na Ústave ekológie lesa SAV vo Zvolene v nás zanechalo veľa príjemných spomienok. Spomíname si na neho zvlášť v tomto roku, keď by sme spolu s ním oslávili storočnicu jeho života.

Gejza Steinhübel sa narodil v Banskej Bystrici 6. októbra 1922 v rodine štátneho zamestnanca. Základnú a strednú školu – osemtriednu reálku, absolvoval v rodisku. V štúdiách pokračoval na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde ho do tajov botaniky uviedol akademik Bohumil Němec. Pod jeho vedením pripravil svoju diplomovú dizertáciu, ktorá bola zároveň podmienkou k získaniu doktorátu prírodných vied i jeho prvou publikovanou vedeckou prácou (Prírodovedný zborník, 1949). V rokoch 1949 – 1951 pôsobil ako odborný vedecký asistent Ústavu fyziológie rastlín Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, v rokoch 1951 – 1954 ako prednosta Arboréta v Mlyňanoch, kde sa venoval problematike škodlivosti imisií voči sempervirentným listnáčom. Externe prednášal anatómiu, morfológiu a fyziológiu rastlín na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. V roku 1959 obhájil svoju kandidátsku prácu, v roku 1964 habilitoval a bol menovaný docentom. Od roku 1963 bol vedúcim oddelenia fyziológie a genetiky drevín a zástupcom riaditeľa Arboréta Mlyňany. V roku 1969 z politických príčin musel opustiť Arborétum Mlyňany. Následne na to, počas rokov 1969 – 1986 pracoval ako vedúci vedecký pracovník Výskumného ústavu lesného hospodárstva vo Zvolene. V roku 1987 prešiel na Ústav ekológie lesa SAV vo Zvolene, kde sa venoval ekofyziologickému a morfologickému výskumu rastlín, ako aj problematike klíčenia semien a bioindikáciám prírodného prostredia. Pri jednej príležitosti si na doc. Steinhübela spomínal dnes už zosnulý Ing. Alojz Cicák, CSc. ako na vynikajúceho človeka, veľmi dobre známeho odborníka, ktorého stretol na pôde ústavu, keď tam v roku 1988 nastúpil do zamestnania. S docentom vytvorili akýsi pracovný tandem a zapojili sa do riešenia komplexnej výskumnej úlohy Morfofyziologické prejavy v bukovom lesnom ekosystéme ako bioindikátory následkov rubného zásahu rozličnej intenzity, plánovanej na obdobie 5 rokov. G. Steinhübel pracoval v ÚEL až do svojej smrti. Treba dodať, že sa dožil aj úplnej rehabilitácie, po uplynutí 23 rokov od podania dizertačnej práce konečne v roku 1991 obhájil titul DrSc.

Počas svojho vedecky plodného obdobia doc. Steinhübel napísal vyše 120 odborných vedeckých článkov. Okrem vedeckých a odborných prác publikoval okolo 100 vedecko-popularizačných článkov z oblasti fyziológie rastlín a z oblasti histórie okrasného sadovníctva na Slovensku. Doteraz medzi významné patria jeho monografické diela, napr. Arborétum Mlyňany v minulosti a dnes (Vydavateľstvo SAV, 1957), Einführung in die ökologische Physiologie der Sempervirenz (Vydavateľstvo SAV, 1967), Slovenské parky a záhrady (Vydavateľstvo Osveta, 1990). Doc. RNDr. Gejza Steinhübel, DrSc. získal aj mnohé ocenenia a vyznamenania, napr. Cenu Predsedníctva Slovenskej akadémie vied za prácu „Účinky dymových plynov na vegetáciu v oblasti stredného Hrona“ (1959), Čestné uznanie vydavateľstva Osveta (1991), Zlatú čestnú plaketu Slovenskej akadémie vied za zásluhy v biologických vedách (1992), Pamätnú plaketu Výskumného ústavu lesného hospodárstva za zásluhy o rozvoj a budovanie lesníckeho výskumníctva na Slovensku (1992), Vyznamenanie Lesníckeho výskumného ústavu vo Zvolene za spoluprácu, podporu a úspešné účinkovanie v lesníckom výskume na Slovensku (1993), Uznanie Predsedníctva Slovenskej akadémie vied za mimoriadnu vedeckú, pedagogickú a vedecko-organizačnú činnosť na pôde SAV, ako aj za osobný prínos pre rozvoj slovenskej vedy (1998). Jeho vedecké a organizačné aktivity boli ocenené nielen v rámci SAV a Slovenska, ale aj v medzinárodnom kontexte. Bol zaradený medzi reprezentantov SAV na seminári „Významné osobnosti SAV v roku 1998“. Od roku 1953 bol členom Vedeckej rady botanických pracovísk Slovenskej akadémie vied. V rokoch 1980 až 1990 bol členom štátnych komisií pre udeľovanie vedeckých hodností.

Po definitívnom ukončení aktívnej vedeckej činnosti (1997) našiel potešenie vo svojich záľubách a koníčkoch. Záľubou mu bolo zamestnanie, popri tom najmä turistika, príroda vo všeobecnosti a výtvarná tvorba, ktorej sa počas profesionálneho života nemohol venovať v dostatočnej miere. Namaľoval niekoľko stovák obrázkov (prevažne olejomalieb, menej akvarelov) – krajinky, zátišia, stromy, kvety, ľudové zvyklosti, scenérie stredoslovenských banských miest a obcí. Jeho obrazy boli vystavované na asi desiatich výstavách. V roku 1995 mu bol udelený Diplom Regionálneho kultúrneho strediska vo Zvolene za dosiahnuté výsledky v okresnej súťaži neprofesionálnych výtvarníkov. Viacerí z nás sa môžu pochváliť, že sú hrdými vlastníkmi viacerých jeho malieb, ktoré pre nás veľmi rád a s ochotou jemu vlastnou namaľoval.

Osud, nemilosrdný čas a choroba však nedopriali, aby sa zo svojich záľub tešil dlhšie, pretože sily postupne ubúdali. Plodná celoživotná púť doc. RNDr. Gejzu Steinhübela, DrSc. sa uzavrela 18. februára 2004.

RNDr. Ivan Mihál, CSc.

Ústav ekológie lesa SAV, v. v. i.